Všetci to poznáme – otvoríte skriňu a zrazu na vás hľadí dvojica „očí“. Pozriete na auto zaparkované na ulici a vidíte úsmev. Alebo sa vám na planéte Mars vynorí „tvár“. Tento zvláštny jav, keď v obyčajných predmetoch vidíme niečo celkom iné, sa nazýva pareidólia.
Čo je pareidólia?
Pareidólia je psychologický jav, pri ktorom náš mozog interpretuje neurčité podnety ako známe tvary – najčastejšie ľudské tváre. Je to evolučná schopnosť, ktorá nám kedysi pomáhala rýchlo rozpoznať iných ľudí, priateľov či potenciálne hrozby. Mozog je tak veľmi nastavený na hľadanie tvárí, že ich nájde aj tam, kde nie sú.
Príklady z každodenného života
Pareidóliu zažívame častejšie, než si uvedomujeme:
1. Domáce spotrebiče, čo sa „pozerajú“
– Zásuvky vyzerajú ako prekvapené tváričky
– Auto s prednými svetlami a mriežkou chladiča pôsobí ako usmiaty alebo nahnevaný výraz
– Niektoré kanvice či toasteri pripomínajú rozprávkové postavy
2. Príroda plná „bytostí“
– Kamene v tvare ľudí či zvierat
– Stromy s kôrou pripomínajúcou tvár
– Oblaky vytvárajúce siluety postáv či drakov
Príroda je výnimočne dobrá v tom, že necháva priestor našej fantázii.
3. Jedlo s osobnosťou
– Plátky chleba, čo sa „usmievajú“
– Mrkva v tvare ľudskej ruky
– Spálený toast s podobizňou svätca (áno, aj to sa stáva)
4. Mestské objekty
– Domy s oknami a dverami tvoriacimi celú „tvár“
– Staré lampy pripomínajúce oči
– Odpadkové koše, ktoré vyzerajú ako otváracie ústa
Prečo nás to tak baví?
Pareidólia nám prináša radosť, lebo spája realitu s fantáziou. Je to drobný moment prekvapenia, ktorý vnáša do obyčajného dňa trochu čara. Navyše je to univerzálny zážitok – nezáleží na kultúre, veku ani jazyku, všetci v niečom vidíme „tvár“.
Pareidólia v umení a popkultúre
Mnohí umelci zámerne využívajú tento jav:
– Salvador Dalí zakomponoval skryté tváre do svojich malieb.
– Architekti občas navrhujú budovy, ktoré „komunikujú“ výrazom.
– V animácii sú predmety často personifikované – od áut po lampy.
Dokazuje to, že našu túžbu vidieť v objektoch život poznajú aj kreatívci.
Keď pareidólia ide až do vesmíru
Snáď najznámejším príkladom je tzv. Tvár na Marse, ktorú sonda Viking 1 zachytila v roku 1976. Mnohí verili, že ide o pozostatok mimozemskej civilizácie. Neskoršie snímky vo vysokom rozlíšení však ukázali obyčajnú skalu. Opäť sa potvrdilo: náš mozog vidí to, po čom túži.
Svet plný fantázie
Objekty, ktoré pripomínajú niečo iné, nám pripomínajú, že realitu nevnímame pasívne. Náš mozog je neustále aktívny, tvorivý a hravý. Či už ide o „nahnevaný“ kôš alebo „usmievajúci sa“ dom, ide o malé zázraky každodennosti, ktoré robia svet zaujímavejším.
Zdroj: Boredpanda.com
